V prvej časti nášho historického bloku pri príležitosti 20. výročia ASSR sme sa venovali lekárom a zakladateľom, ktorí položili odborné základy organizácie. Dnes sa zameriame na osobu, bez ktorej by sa myšlienka samaritánstva tak dynamicky neuchytila ani nerozšírila po Slovensku – Mgr. Renátu Penazzi, generálnu sekretárku ASSR.
Pani Renáta nielenže pomohla presunúť centrum činnosti organizácie do Starej Ľubovne a vybudovať jej silné zázemie, ale priniesla aj neúnavné nadšenie a schopnosť spájať ľudí s rovnakou víziou. Pýtali sme sa jej, ako sa z funkcionárky Obvodného úradu stala hybná sila samaritánstva, aké spomienky ju z tohto prelomového obdobia hrejú pri srdci a čo ju poháňa vpred aj po takmer dvoch desaťročiach práce.
Jej odpovede odhaľujú nielen organizačnú zručnosť, ale predovšetkým hlbokú ľudskosť potrebnú na vedenie takejto dobrovoľníckej asociácie.
Pani Renátka, kedy nastal zlomový moment, keď ste si uvedomili, že práca pre rozvíjajúcu sa myšlienku samaritánstva na Slovensku je dôležitejšia a naplňujúcejšia než vaša vtedajšia pozícia v štátnej správe? Aké emócie sprevádzali toto vaše rozhodnutie?
V mojom prípade, to nebol jediný moment, ale skôr zhoda dobrých okolností… Ako keď človek na niečo intenzívne myslí a veci sa dejú a vesmír pomáha.
Ako prednostka som pri mimoriadnych udalostiach preberala úlohu predsedu krízového štábu. V úzkej spolupráci, vtedy ešte s Odborom civilnej ochrany a neskôr krízového riadenia, sme riešili rôzne krízové situácie v rámci okresu, či to boli povodne, veľké požiare, dokonca nahromadenie ľadových krýh alebo nedostatok pitnej vody v zime, pri teplotách mínus 25 až mínus 30 oC.
Spoznala som skvelých ľudí, odborníkov na pravom mieste a fascinovala ma skutočnosť, že keď spojíme sily, zvládneme akúkoľvek situáciu. Začala som viac študovať manažment v krízových situáciách, začali sme spolupracovať so zdravotníckym inštitútom v Krakove a spolu s MUDr. Mariánom Maďarom, JUDr. Jankom Fröhlichom a Ondrejom Vaščákom sme absolvovali tréning pre IZS v poľných podmienkach pri Krakove. To som o samaritánskom hnutí v Európe ešte netušila. S kolegami, s ktorými som absolvovala spomínaný tréning sme rozoberali myšlienku ako super by bolo, keby sme v Starej Ľubovni mali také vzdelávacie centrum pre dobrovoľníkov, ako v Krakove. O pár mesiacov neskôr bol OU v Starej Ľubovni poverený organizovať medzinárodnú súťaž záchranárov pod názvom „Záchrana 2005.“ Organizačne zložité, ale nie nemožné. Tu som spoznávala aj inú stránku pomoci a do mojej mozaiky pomoci ľuďom v núdzi som doplnila ďalší diel… Moje nové smerovanie nadobudlo reálne kontúry vtedy, keď MUDr. Maďar, prišiel za mnou na Obvodný úrad a rovno sa ma opýtal, či si viem predstaviť spoluprácu s 5 lekármi na budovaní novej slovenskej samaritánskej organizácie. Vraj, že je potrebné absolvovať stretnutia, robiť projekty a že ja sa dorozumiem aj na východ, aj na západ, tak by to bolo fajn… no a ja som súhlasila.
Centrum činnosti ASSR sa postupne presunulo do Starej Ľubovne. Aké výhody a aké konkrétne prekážky priniesla táto zmena v porovnaní s lekárskym pôvodom organizácie a ako sa vám darilo nadchnúť nových ľudí z vášho regiónu pre samaritánsku prácu?
Keďže sme sa stali súčasťou medzinárodného samaritánskeho hnutia, naše ciele sa veľmi podobali cieľom ostatných samaritánskych organizácií. Tým najdôležitejším bola pomoc ľuďom v núdzi, čo sme zakotvili aj do Stanov ASSR.
Organizáciu sme inštitucionalizovali, postavili priority a začali napĺňať ciele. Prvé úspechy nedali na seba dlho čakať. Výborná spolupráca s rakúskymi samaritánmi nám pomáhala nájsť si svoj vlastný životný priestor ako doma na Slovensku, tak aj v rámci medzinárodného samaritánskeho hnutia. Vďaka projektom, vlastným financiám, podpore rodiny a správnymi ľuďmi po boku, sa nám podarilo prenajať si priestory v Starej Ľubovni. Tu sme sa začali profilovať ako záchranárska organizácia, so silným dôrazom na civilnú ochranu. Vytvorili sme vlastný systém vzdelávania, poľnú zdravotnícku jednotku, vďaka projektom sme vybudovali dispečing na príjem tiesňových hovorov, čo nám umožnilo rozvíjať sociálnu službu pod názvom Domáce tiesňové volanie (neskôr SOS gombík).
Už v počiatočnej fáze ASSR bola prioritou medzinárodná spolupráca v rámci Samaritan International (SAM.I.). Čo vám osobne prinieslo prvé stretnutie s európskymi samaritánmi, a čo dalo organizácii, a ako tento medzinárodný rozmer formoval vašu víziu slovenskej ASSR?
Je skvelé mať väčších, silnejších a skúsenejších „bratov.“ Úzka spolupráca s organizáciami v rámci SAM.I. nám doniesla množstvo príležitostí, projektov, spoločné stretnutia, cvičenia, nasadenie na misiách….
SAM.I. je nenahraditeľnou platformou na stretávanie sa mladých ľudí, ale aj na výmenu skúseností tých starších. Už takmer 10 rokov som súčasťou prezídia SAM.I. a ako viceprezident môžem viac ovplyvňovať dianie v rámci SAM.I. Som rada, že sa nám podarilo vytvoriť tzv. kompetenčné centrá, v ktorých sa angažujú organizácie, zamerané na určitú oblasť – napr. sociálnu pomoc, civilnú ochrana, prvú pomoc a prácu s mládežou. V rámci kompetenčných centier sa ASSR najviac angažuje v oblasti civilnej ochrany a prvej pomoci.
Spomínali sme, že ASSR sa okrem záchranných modulov od začiatku venovala aj sociálnej činnosti (napr. domáce tiesňové volanie). Ktorá oblasť činnosti – krízový zásah, medzinárodná pomoc alebo sociálne služby – bola vám osobne najbližšia a prečo je dôležité mať v DNA organizácie obe tieto zložky?
Som vďačná za to, že sa nám podarilo nájsť vzácny balans medzi záchranárstvom a sociálnymi službami. Na jednej strane to boli atraktívne uniformy, majáky, sirény a súťaže a na strane druhej to bola skôr empatia, trpezlivosť, úcta, ale aj rešpekt.
Sociálne služby neboli na prvý pohľad také atraktívne, napriek tomu sa však našli mladí ľudia, ktorých fascinovali nové technológie a pomoc ľuďom v núdzi práve prostredníctvom týchto technológií. Ani chvíľu sme nezaváhali, keď sa nám naskytla príležitosť zapojiť sa do projektu na vybudovanie technologického základu pre poskytovanie vtedy začínajúcej sociálnej služby na Slovensku.
S odstupom času sme tento náš krok vyhodnotili ako jeden z tých kľúčových… Práve 24 hodinový dispečing na príjem tiesňových hovorov nás odlíšil od všetkých podobných organizácií.
Keby ste mali vybrať jednu fotografiu z prvých rokov ASSR (2005 – 2007), ktorá by najlepšie vystihla ľudskú energiu a ducha, ktorý v tom čase hnali organizáciu dopredu, aká by to bola a čo by na nej bolo zachytené?
Takých obrázkov mi utkvelo v pamäti množstvo… Napríklad noc pri Kunovej Teplici, keď sme prvý krát pomáhali pri pátraní po speleopotápačoch, ktorí sa stratili v jaskyni pri Kunovej Teplici – ako logistická podpora… Dlhotrvajúca akcia speleológov a hasičov si vyžadovala špecifickú pomoc, ktorá položila základ nášho nového modulu.
Dobrú náladu mi vedia urobiť obrázky zo „Samaritánskej reťaze.“ Veľmi vydarená akcia, pri ktorej samaritáni robili ukážky prvej pomoci v uliciach miest a pritom deti zabávali rôznymi hrami a súťažami. Na uliciach ste mohli počuť hudbu, smiech detí, spokojných rodičov a unavených, ale vysmiatych samaritánov… pekný obrázok, že?
Príbeh ASSR je živým dôkazom toho, že aj tá najväčšia vízia sa začína stretnutím správnych ľudí s otvoreným srdcom. Ako sama pani Penazzi hovorí, úspech spočíva v nájdení „vzácnej rovnováhy“ medzi adrenalínom záchranárstva a tichou empatiou sociálnej pomoci.
Ďakujeme Mgr. Renáte Penazzi za to, že nám umožnila nahliadnuť do srdca raných rokov ASSR, kde sa profesionálna zručnosť stretla s ľudským nadšením. Jej spomienky a nezlomná viera v silu komunity a medzinárodného partnerstva sú inšpiráciou nielen pre tých, ktorí stoja na začiatku svojej samaritánskej cesty, ale aj pre celú organizáciu, ktorá sa chystá osláviť svoje 20. výročie.
